Stavebné konanie III. časť

Rozhodnutie o odmietnutí priznania postavenia účastníka

V tomto článku rozoberáme povinnosť správneho orgánu vydať rozhodnutie o tom, že určitá osoba nie je účastníkom správneho konania, ak správny orgán dospeje k takému skutkovému a právnemu záveru. Ďalej v článku upriamime pozornosť na povinnosť správneho orgánu náležite zistiť okolnosti rozhodujúce pre vydanie takéhoto rozhodnutia. Budeme sa tiež venovať otázke preskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu o nepriznaní postavenia účastníctva súdom v rámci správneho súdnictva.
Ako sme už uviedli v predchádzajúcom článku týkajúcom sa účastníctva v stavebnom konaní účastníkom správneho konania je vychádzajúc z ustanovenia § 14 ods. 1 časť vety za bodkočiarkou zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len ako “správny poriadok”) aj “ten kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.”

1. Osoba je účastníkom, ak sa nepreukáže opak
Podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia sa určitá osoba považ20uje sa účastníka správneho konania už na základe jej tvrdenia, že môže byť rozhodnutím správneho orgánu vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutá. Toto tvrdenia však musí byť kvalifikované, teda musí napĺňať zákonom predpokladané náležitosti, aby bolo možné konštatovať riadne splnenie povinnosti tvrdenia účastníka. Povinnosťou takéhoto účastníka je uviesť konkrétne dôvody, ktoré svedčia o tom, že môže byť rozhodnutím na svojich právach alebo povinnostiach priamo dotknutý. Vychádzajúc z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, sp. zn. 5 As 36/2009 zo dňa 18.02.2010: “Jestliže někdo tvrdí, že s ním má být v řízení jednáno jako s účastníkem řízení, musí především specifikovat své právo potencionálně zasažené rozhodnutím a chráněné právními předpisy a své tvrzení opřít o konkrétní skutkové důvody.”

Pokiaľ je naplnený vyššie uvedený predpoklad, že osoba kvalifikovaným spôsobom uplatnila svoje účastníctvo v správnom konaní, vzniká na strane správneho orgánu povinnosť zaoberať sa všetkými dôvodmi, na základe ktorých sa daná osoba domáha postavenia účastníka v konaní. Predovšetkým správny orgán musí ustáliť, či rozhodnutím, ktoré má byť vydané vo veci samej v predmetnom správnom konaní, môže byť osoba uplatňujúca si svoje účastníctvo v konaní priamo dotknutá na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach.
Podstatou riešenia otázky, či osoba bude rozhodnutím správneho orgánu priamo dotknutá na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach je zistenie, či rozhodnutie správneho úradu môže zasiahnuť do jej hmotnoprávneho postavenia t. j. či jej hmotnoprávne postavenie môže byť po vydaní rozhodnutia iné ako pred jeho vydaním. Túto skutočnosť musí skúmať správny orgán. Za týmto účelom môže vykonať aj rozsiahlejšie dokazovanie, dôkazné bremeno však nesmie prenášať na osobu, ktorá tvrdí, že môže byť rozhodnutím správneho orgánu priamo dotknutá na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach.
Správny orgán tiež musí mať na zreteli, že pre priznanie postavenia účastníka správneho konania je postačujúce, aby existoval predpoklad dotknutia práv, právom chránených záujmov alebo povinností danej osoby. Je preto nevyhnutné priznať postavenie účastníka osobe, u ktorej nie je možné nepochybne vyvrátiť tvrdenie, že jej práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté.

2. Nepriznanie účastníctva má mať formu správneho rozhodnutia
Pokiaľ správny orgán dospeje k záveru, že osoba, ktorá si uplatňuje účastníctvo v správnom konaní podľa vyššie citovaného ustanovenia § 14 ods. 1 veta za bodkočiarkou správneho poriadku, je účastníkom konania, o tejto skutočnosti osobitné rozhodnutia nevydáva. Naopak, ak správny orgán usúdi, že osoba nie je účastníkom správneho konania, vždy musí rozhodnúť formou rozhodnutia o tom, že konkrétnej osobe nepriznáva postavenie účastníka konania. Rozhodnutie o nepriznaní postavenia účastníka musí obsahovať všetky náležitosti rozhodnutia podľa ustanovenia § 47 správneho poriadku. Proti tomuto rozhodnutiu pre prípustné odvolanie, ktoré má odkladný účinok.

3. Rozhodnutie o nepriznaní účastníctva je predmetom súdneho prieskumu
Rozhodnutie o nepriznaní postavenia účastníka v správnom konaní je zároveň rozhodnutím, ktoré je preskúmateľné súdom podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Staršia judikatúra toto rozhodnutie považovala za rozhodnutie týkajúce sa vedenia konania, ktoré vychádzajúc z ustanovenia § 248 Občianskeho súdneho poriadku nepodlieha súdnemu prieskumu. Rozhodnutie o nepriznaní postavenia účastníka sa považuje za rozhodnutie procesnej povahy, ktoré by formálne mohlo byť vylúčené podľa ustanovenia § 248 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku zo súdneho prieskumu. Avšak súdna prax považuje toto rozhodnutie správneho orgánu o tom, či fyzická alebo právnická osoba je alebo nie je účastníkom konania za také rozhodnutie, ktoré je bezpochyby spôsobilé zasiahnuť do práv, právom chránených záujmov a povinností dotknutého subjektu, a preto je riadnym predmetom súdneho prieskumu.
Najvyšší súd SR k tejto otázky v rozhodnutí 2Sžp/8/2012 zo dňa 30. januára 2013 uviedol, že “súdna prax síce po vydaní rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-240/09 zo dňa 8. marca 2011 pripustila aj súdny prieskum takýchto procesných rozhodnutí, predovšetkým vo veciach týkajúcich sa ochrany životného prostredia v tom smere, aby občianske združenia so vzťahom k životnému prostrediu boli považované za účastníka správneho konania, a tak mohli mať právo plnohodnotne sa zúčastniť aj súdneho konania (k tomu pozri aj napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžp/41/2009 z 12. apríla 2011, 3Sžp/24/2009 z 2. júna 2011, či 3Sžp/48/2011 z 2. augusta 2011)… Aj z toho dôvodu, v záujme čo najlepšieho uplatnenia práv na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky) súdna prax pripúšťa možnosť preskúmavania zákonnosti takéhoto rozhodnutia správneho orgánu.”
Pokiaľ ide o obsahové náležitosti rozhodnutia o nepriznaní postavenia účastníka v správnom konaní, správny orgán sa musí v odôvodnení tohto rozhodnutia riadne vysporiadať s každým z účastníkom uvedených dôvodov. Opäť citujúc rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, sp. zn. 5 As 36/2009 zo dňa 18.02.2010: “Z jeho rozhodnutí tedy musí být zjevné, o co se tento závěr opírá a zda byl shromážděn dostatek podkladů pro učinění úsudku v této věci. Správní orgán nemůže svůj závěr o nedotčení práv založit jen na spekulacích a domněnkách; s ohledem na váhu argumentů stěžovatele je nezbytné, aby správní orgán zvážil, zda je lze v úplnosti a bez rozumných pochyb vyvrátit.”
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti osobitne poukazujeme na povinnosť správneho orgánu podľa ustanovenia § 47 ods. 4 posledná veta správneho poriadku v rámci poučenia ako obligatórnej obsahovej náležitosti rozhodnutia poučiť osobu, ktorej sa rozhodnutie o nepriznaní postavenia účastníka týka, o preskúmateľnosti rozhodnutia súdom.
Do času, kým rozhodnutie o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania nenadobudne právoplatnosť, správny orgán musí s dotknutou osobou konať ako s účastníkom konania a takáto osoba môže v konaní realizovať všetky oprávnenia, ktoré jej správny poriadok resp. osobitný právny predpis upravujúci určitý druh správneho konania ako účastníkovi priznáva.

4. Záver

Ak niekto tvrdí, že je účastníkom správneho konania, správny orgán musí brať takéto tvrdenie vážne. Ak je dané tvrdenie opreté o konkrétne okolnosti, správny orgán by mal s danou osobou konať ako s účastníkom, kým sa nepreukáže opak. Ak správny orgán rozhodne o nepriznaní postavenia účastníka v konaní, musí o tom vydať rozhodnutie v správnom konaní. Takéto rozhodnutie o nepriznaní postavenia účastníka v správnom konaní je spôsobilé byť predmetom súdneho prieskumu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *